História farnosti a kostola sv. Mikuláša v Tomášove

Farnosť v Tomášove je starobylá. Jej korene siahajú minimálne do roku 1390, keď sa po prvý raz spomína v listine ostrihomského kanonika. V tom čase bola obec známa ako „Fele“ a mala už vlastnú cirkevnú správu.

Prvá známa vizitácia miestneho kostola pochádza z roku 1561 a uvádza, že chrám bol v dobrom stave a slúžil katolíckym veriacim. Kostol bol skromnejší než ten dnešný – postavený asi z pálených tehál, s drevenou vežou pokrytou šindľom. Už v tom čase bol zasvätený sv. Mikulášovi, čo potvrdzujú viaceré záznamy zo 17. storočia.

V 17. storočí však do života farnosti zasiahla reformácia. Obec sa na čas stala kalvínskou. Katolícke prvky boli odstránené vrátane oltárneho obrazu sv. Mikuláša, ktorý bol zneuctený a odhodený v zadnej časti kostola. Liturgia sa zmenila na kázanie v ľudovom jazyku. Aj keď sa katolícka viera dostala do ústrania, pravdepodobne v roku 1656 sa do Tomášova vrátil katolícky kňaz a o necelé dve desaťročia bola celá obec opäť katolícka.

Nový barokový kostol

V roku 1674 sa dokončila hrubá stavba nového kostola, ktorý mal nahradiť starý chrám. Jeho výstavba bola udalosťou s veľkým významom pre celú komunitu. Stavebný materiál – kameň – pochádzal z ruín kostola v Malinove, ktorý zničila povodeň. Projekt bol realizovaný na príkaz arcibiskupa Juraja Szelepcsényiho a pod vedením farára Mateja Radonaya. Mnohí farníci sa osobne zapojili, no napriek významu tejto udalosti si Radonay získal medzi niektorými dedinčanmi aj prezývku Rontó pap („ničivý kňaz“), pretože nechal zbúrať starý kostol.

Nový kostol bol väčší, pevnejší a architektonicky bohatší. Jeho patrónom naďalej zostal sv. Mikuláš. Hlavný oltár, dokončený v roku 1676, bol monumentálny barokový komplex s obrazom svätého Mikuláša, sochami svätých Štefana, Ladislava, Alžbety a ďalších uhorských patrónov. Bohatá výzdoba, nové lavice, kazateľnica a krstiteľnica dodali kostolu náležitú dôstojnosť. Chór a organ sa pristavili až neskôr – prvý organ bol inštalovaný v roku 1738.

Hoci kostol slúžil veriacim už od svojej výstavby, z dôvodov, ktoré nie sú úplne jasné, nebol oficiálne posvätený viac ako sto rokov. Takéto oneskorenie nebolo v minulosti výnimočné, najmä v regiónoch, kde chýbali prostriedky alebo dostupní biskupi.

Slávnostná konsekrácia

Dôležitý historický zlom nastal 28. mája 1775, keď bol kostol slávnostne konsekrovaný. Obradu predsedal biskup Anton Révay, vtedajší pomocný biskup Ostrihomskej arcidiecézy. Samotnému obradu predchádzali opravy – výmena strechy, obnova lavíc, výzdoba svätyne.

Do oltára boli podľa prastarej tradície vložené relikvie sv. mučeníkov Félixa a Reparáta. Pri tej príležitosti sa konala aj prvé vysluhovanie sviatosti birmovania v Tomášove. V ten deň sa kostol po storočí existencie stal oficiálne posväteným miestom natrvalo vyhradeným pre Boží kult.

V tom čase pôsobil vo farnosti farár Mikuláš Mattus, výrazná postava miestnej cirkevnej histórie. Pochádzal priamo z Tomášova a počas takmer 40 rokov (v rokoch 1754 – 1792) verne slúžil obyvateľom – vysluhoval sviatosti, pomáhal chudobným, podrobne zaznamenával udalosti do farskej matriky a prispel k udržiavaniu poriadku v kostole aj obci. Z jeho zápisov poznáme mnohé historické okolnosti – mor, vojny, povodne, ale aj sviatočné chvíle a ľudové zbožnosti.

Úpravy v 19. storočí

Začiatok 19. storočia priniesol do interiéru kostola veľké zmeny. Pôvodný barokový oltár bol v roku 1807 nahradený jednoduchším, klasicistickým oltárom s obrazom sv. Mikuláša, tento sa v kostole s úpravami nachádza dodnes. Pribudla nová kazateľnica a nad chórom bola postavená druhá úroveň chóru, aby sa zvýšila kapacita chrámu. V polovici storočia prebehla aj obnova bočných oltárov a výzdoby. Kostol nadobudol vzdušnejší a elegantnejší vzhľad, ktorý v sebe spájal dôstojnosť s jednoduchosťou.

V roku 1864 bol postavený nový osemregistrový organ od bratislavského organára Michala Slezáka, ktorý sa používa dodnes. Počas prvej svetovej vojny boli síce niektoré píšťaly rekvirované, no nástroj prežil a neskôr bol viackrát zreštaurovaný.

20. a 21. storočie – výzvy a obnova

Aj v 20. storočí bol kostol centrom života komunity, hoci musel čeliť novým výzvam. Počas totalitného režimu bola Cirkev pod dozorom, opravy chrámu boli komplikované a náboženský život obmedzovaný. Napriek tomu sa v 70. a 80. rokoch podarila rozsiahla obnova – veža a strecha boli opravené, chrám dostal novú fasádu a interiér sa prispôsobil novým liturgickým podmienkam a obnovil.

Po páde režimu nastala éra duchovnej obnovy. Cirkev v celom štáte opäť získala svoje majetky, obnovili sa náboženské školy a slobodná pastorácia. Kostol v Tomášove bol v 90. rokoch naďalej opravovaný a vybavený modernými vymoženosťami, zapájali sa nové generácie a farnosť začala znova naplno žiť.

Nové oltáre v svätyni mali rôzny pôvod a príbeh. Prvé dva prenosné oltáre skončili v Moste pri Bratislave (1976) a v Kolárove (1997). Koncom 90. rokov bola demontovaná kazateľnica a jej predná časť bola použitá ako podstavec pre nový, už tretí prenosný oltár. V roku 2007 ho nahradil nový oltár s plastikou Poslednej večere, ktorý sa používa dodnes. Bočné oltáre boli tiež zreštaurované a zmenila sa aj ich výzdoba – sv. Kríž napríklad nahradila socha najsv. Srdca Ježišovho.

Dnes je kostol sv. Mikuláša nielen architektonickým skvostom, ale predovšetkým miestom, kde sa stretávajú generácie veriacich pri liturgii, sviatostiach a každodennom duchovnom živote. Je symbolom trvácnosti viery, pamiatkou na obetavosť predkov a výzvou pre budúcnosť – aby aj ďalšie generácie v ňom nachádzali duchovný domov.

 

Podrobné informácie k dejinám môžete nájsť v publikácii POLONEC, Tomáš P. R. Dejiny farnosti a kostola v Tomášove. Tomášov : Tomáš Pius Roland Polonec, 2025. 126 s. ISBN 978-80-570-6714-6.